Mapa stránok
BIRMOVKA -> Slovo medzi nami

Akou cestou ísť?
P. Milan Zaleha CSsR

 

Pastorácia povolaní je pre mňa takou „srdcovou témou“. Možno preto, že si pamätám, ako mi bolo ťažko rozhodnúť sa pre zasvätený život a ako mi chýbal niekto, kto by ma pri tomto rozhodnutí sprevádzal, kto by mi pomáhal klásť si otázky a nachádzať na ne odpovede, kto by bol pre mňa na tejto ceste oporou. Preto ešte ako bohoslovec som sa tomu začal neoficiálne venovať. Dopisoval som si a stretával som sa s chlapcami, ktorí hľadali svoje miesto v Cirkvi a vo svete, a snažil som sa byť pre nich takýmto človekom.
Neskôr, po vysviacke, som bol oficiálne vymenovaný za moderátora pre pastoráciu povolaní v našej Michalovskej viceprovincii. Ako pomôcku pre všetkých hľadajúcich svoje povolanie som v tom čase preložil malú knižočku poľského redemptoristu Ryszarda Hajduka Hľa, tu som, pošli mňa!, v ktorej na príklade povolaní Abraháma, Mojžiša, Samuela, Jeremiáša, Márie a Dvanástich vysvetľuje jednotlivé etapy na ceste objavovania svojho povolania.
Dnes, aj keď už nie som oficiálne zodpovedný za pastoráciu povolaní, stále touto témou žijem a na misiách, vždy počas stretnutia s mládežou, o nej hovorím.

Povolanie?

Keď sa mládeže pýtam, čo sa im spája so slovom „povolanie“, väčšinou povedia: „práca“, „vstávanie do roboty“, „budúcnosť“. Občas sa stane, že počujem odpoveď: „Ale ja nechcem byť kňazom!“, „Ja nechcem ísť do kláštora!“ Povolanie je teda buď vnímané iba na čisto ľudskej úrovni, alebo je spájané s tým, čomu sa hovorí „duchovné povolania“.
Stále si pamätám trošku provokačný výrok môjho magistra noviciátu, že „povolanie neexistuje“. Neexistuje totiž „povolanie“ ako niečo, čo by som mohol nájsť sám. Slovo „povolanie“ v sebe obsahuje pojem „volať“, „volanie“. To ukazuje na to, že je to skutočnosť, ktorá sa rodí zo vzťahu s Tým, Ktorý Volá, zo vzťahu s Bohom. Toto volanie môžem počuť, alebo nepočuť, môžem ho vypočuť, alebo nevypočuť, môžem ho prijať a povedať naň svoje AMEN, alebo sa môžem rozhodnúť ísť svojou cestou.

Každodenné amen

Skôr, ako Boh niekoho povolá k tomu, aby vstúpil do manželstva alebo do zasväteného života, skôr ako niekoho povolá k tomu, aby sa stal jadrovým fyzikom alebo umelcom, každého z nás povoláva k niekoľkým skutočnostiam, na ktoré je potrebné povedať AMEN. Takto môj život získa solídny základ, na ktorom sa dá stavať.
Prvým všeobecným povolaním je povolanie k životu. Raz som počul takýto výrok: „Narodil som sa, lebo to nevyšlo, žijem zo strachu a zomriem, lebo musím.“ Sú ľudia, ktorí to takto prežívajú. To však nie je pravda. Boh hovorí: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31, 3). Každý z nás je tu, lebo Boh nás chce, lebo nás miluje. Raz na misiách za mnou prišlo isté dievča so slovami: „Otec Milan, ale ja som sa nepýtala na tento svet. Prečo mám toto všetko prežívať?“ Som presvedčený, že toto dievča nebude nikdy šťastné, dokiaľ nepovie AMEN na svoj život, pokiaľ ho neprijme ako povolanie. Stále sa bude trápiť a nebude schopné uveriť, že aj to ťažké, čo ju stretáva, má svoj zmysel a môže sa cez to naučiť. Je veľmi dôležité dokázať pozrieť sa na seba v zrkadle a povedať si: „Bože, to bol dobrý nápad, že si ma stvoril!“
Keď poviem AMEN na povolanie k životu, vtedy môžem prejsť na „ďalší level“. Je to povolanie k láske. Stvoril nás Boh, ktorý je láska (porov. 1 Jn 4, 8). Keď nás stvoril na svoj obraz (porov. Gn 1, 27), nechal v nás istú „kontrolku“, aby sme na neho nezabudli a aby sme ho hľadali. Je ňou túžba po láske, ktorú nosí každý vo svojom srdci. Keďže Boh je nekonečný, aj túžba po láske v nás je nekonečná a naplniť ju môže len nekonečná Láska. Mám teda dve možnosti. Buď sa pokúsim uspokojiť túto túžbu ľudskou láskou, ale poviem AMEN Bohu na jeho lásku a nechám sa ním milovať. Ak sa budem snažiť urobiť si z druhého človeka „emocionálny vešiak“, na ktorý sa zavesím a od neho budem očakávať naplnenie láskou, budem vždy prežívať nenaplnenie a sklamanie. Neexistuje totiž dokonalý človek a každý skôr či neskôr zlyhá. Preto mi hrozí riziko, že budem celý život chodiť zo vzťahu do vzťahu, celý život budem hľadať lásku, budem sa snažiť si ju zaslúžiť či kúpiť, budem žobrať o lásku. Môžem sa však nechať naplniť Božou láskou, ktorá je nekonečná, bezpodmienečná a predovšetkým je zadarmo. Samozrejme, som človek, preto potrebujem aj takú ľudskú, hmatateľnú lásku. Keďže však viem, že jedine Boh mi môže dať všetko, budem aj druhého človeka vnímať ako Boží dar. Niekoho mi Boh daruje na päť minút, aby mi pomohol vstať, keď som sa potkol a rozbil som si koleno, niekoho mi Boh daruje na dva týždne, či na niekoľko rokov, a niekoho mi Boh daruje na celý život v manželstve. Niekoho, cez koho mi Boh dáva svoju lásku.

Mať rád – aj seba

Keď som povedal AMEN na Božiu lásku, vtedy som schopný mať rád samého seba. Môžem sa pozrieť na seba v zrkadle a povedať samému sebe: „Mám ťa rád!“ Občas si kresťania myslia, že to je zlé, ak niekto má rád seba samého. Hovorí sa, že niekto ma „príliš rád samého seba“. Podľa mňa to nie je možné. Ak niekto má „príliš rád samého seba“, príliš sa krúti okolo seba, znamená to, že sa asi veľmi rád nemá. Mať rád samého seba je podmienkou na to, aby som mohol mať rád iného. Boh hovorí: „Miluj svojho blížneho, ako seba samého!“ (Lv 19,18). Len natoľko som schopný milovať druhého, nakoľko milujem samého seba. Inač aj moje skutky lásky voči druhému nie sú ničím iným ako žobraním o lásku, snahou zaslúžiť si kúsok lásky, budú „páchaním dobrých skutkov“.

Svätosť a rodina

Ďalším „levelom“ je povolanie k svätosti. V krste sme boli „oddelení z každodenného používania a určení na Boží kult, na Božiu oslavu“. „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). Svätosť nie je niečím, čo ma obmedzuje, je to výsada, privilégium, vyznamenanie. Mám robiť to, čo robím, ale mám to robiť tak, aby v tom bol oslávený Boh, mám to robiť naplno.
Boh nám dáva tiež povolanie k rodine. Boh je rodina – Otec, Syn a Svätý Duch. Všetci sme povolaní vstúpiť do života tejto Božej rodiny a jediným miestom, kde sa to môžeme naučiť, je rodina, spoločenstvo. Niekedy sa mladí ľudia boja dať život Bohu, lebo majú strach, že Boh od nich bude chcieť, aby sa z nich stali „starí mládenci“ či „staré dievky“. Ak pod týmito pojmami myslíme ľudí sklamaných, znechutených a zahorknutých, tak som si istý, že takéto Božie povolanie neexistuje.
Pre väčšinu ľudí má Boh pripravenú klasickú rodinu. Žiaľ, veľmi často je to prežívané iba na čisto prirodzenej úrovni: „Mám svoje roky, nechcem byť sám, tak si chcem niekoho nájsť.“ Otázne je, kde je pri takom myslení priestor pre Boha. Keď sa na misiách pýtam mladých, či sa modlia za svojho budúceho manžela či manželku, tak len veľmi malé percento z nich povie, že sa modlia.
Pre niektorých môže mať Boh pripravenú nejakú rehoľnú rodinu, resp. inú rodinu zasväteného života.
Boh tiež môže od niekoho chcieť, aby nežil ani v manželstve, ani v zasvätenom živote, ale aby ostal sám. Ale ak toto povolanie bude prežívané v kľúči povolania k životu, k láske, k svätosti a k rodine, tak to nemôže viesť k „staromládenectvu“. Život takého človeka bude naplnený, zmysluplný, a som presvedčený, že Boh aj pre takéhoto človeka ma pripravenú nejakú „rodinu“.

Originalita volania

Až na tomto základe som schopný načúvať Božiemu volaniu, Božiemu povolaniu a povedať naň AMEN. Keď sa ma mladí ľudia pýtajú, ako môžu spoznať, čo Boh od nich chce, odpovedám, že neviem povedať, akým spôsobom Boh hovorí, lebo on je taký úžasný, že nič nerobí cez „kopirák“, ale že on ku každému prichádza osobitným spôsobom. Dajú sa však ukázať určité prvky, ako vytvoriť Bohu priestor, aby mohol prehovoriť.
1. Slobodné srdce. Je veľmi dôležité mať srdce otvorené na každú Božiu ponuku. Bl. Metod Trčka často Bohu opakoval: „Pane Bože, tu ma máš!“
2. Trávenie času s Pánom pri čítaní Božieho slova a na modlitbe. Ak niekoho nepoznám, všetko si musíme neustále vysvetľovať; a napriek tomu stále hrozí nebezpečenstvo, že sa nepochopíme. Keď však s niekým trávim čas, rozprávame sa, načúvame si a zdieľame sa, vtedy často nie sú potrebné slová, stačí malé gesto a ja už viem.
3. Spoznávanie seba, svojich kladov aj záporov, svojich darov, talentov, nedostatkov. Boh mi ukazuje cestu skrze dary, ktorými ma obdaroval, skrze túžby, ale aj skrze moje slabosti, nedokonalosti.
4. Načúvanie iným. Hovorí sa: „Ak ti niekto povie, že si somár, tak si to nevšímaj. Keď ti to povedia dvaja, tak sa nenápadne pozri do zrkadla, či ti nerastú uši. Keď ti to povedia traja, kupuj sedlo!“ Nie vždy sme schopní byť voči sebe objektívni. Preto načúvanie iným mi môže pomôcť vidieť určité dary a talenty, ktoré mi môžu ukazovať Božiu vôľu, alebo určité moje slabosti, ktoré ma môžu diskvalifikovať.
Keď dáme dohromady tieto štyri elementy, cez ktoré dovolíme Bohu hovoriť do nášho života, a postavíme to na základe AMEN na základné povolania k životu, láske, svätosti a rodine, som si istý, že je možné spoznať Boží plán a Božie povolanie pre môj život.

Pocet navstevnikov stranky: