Mapa stránok
FARNOSŤ -> DUCHOVNÉ POVOLANIA Z FARNOSTI

rehoľná sestrička Svorada – Ľudmila Salvová

Narodila som sa 5.marca 1928 v Lúčkach Sidónii rod.Murín. a Cyrilovi Salvovcom ako jedna z dvojičiek (sestra Sidónia po polroku zomrela). O dva dni som bola prijatá za Božie dieťa svätým krstom vo farskom kostole Povýšenia svätého Kríža v Lúčkach. Zápis vo farskej krstnej matrike znie: „kniha IV., strana 56., pod číslom 13. Ľudmila Salvová pokrstená 07.V.1928., krstná matka: Emília Vrzgulová, krstiteľ: Andrej Scheffer – farár, poznámky: birmovaná 14.VI.1939., dňa 28.VII.1958 zložila večné sľuby v Rímskej únie Rádu svätej Uršule.“ Mám dvoch súrodencov: sestru Angelu Bóryovú a najmladšieho brata Jána Salvu.

Po skončení základnej školy v roku 1943 som pracovala v papiernickej továrni  v Ružomberku. O rok neskôr som nastúpila do služby v židovskej rodine Tajchovcov v Ružomberku ako pomocnica v domácnosti. V tom čase boli už židovské rodiny prenasledované, preto som u nich nemohla pracovať oficiálne, ale pán domáci ma viedol ako upratovačku vo svojej firme TOPOL. Keďže o niekoľko mesiacov židovskú rodinu uväznili, našla som si prácu v iných domácnostiach.

Počas môjho pobytu v Ružomberku som denne navštevovala sv.omše v jezuitskom kostole, kde som vídala miništrovať mladých novicov. Vtedy vo mne skrsla myšlienka: Prečo by som aj ja nemohla slúžiť Pánovi? V tom čase som chodila aj do kongregácie pre služobné dievčatá, kde nás duchovne viedol páter Sahulčík- jezuita. V kongregácii som sa spoznala s Johanou Čajkovou z Námestova, neskoršou  uršulínkou - sestrou Boromeou. Do kláštora v Trnave som prišla v auguste 1947. V januári 1948 som začala postulát v Batizovciach, kde som bola v auguste toho roku prijatá do dvojročného noviciátu. Prvé sľuby som zložila 2. 8. 1950 a po nich som so spolusestrami odišla do juniorátu v Trnave. Tu nás 28. 8. 1950 zastihla Barbarská noc. Pred obedom okolo 11.00 h nám prišli štyria páni oznámiť, že sa máme vysťahovať z kláštora. Naša sestra predstavená protestovala a oznámila im, že dobrovoľne nepôjdeme nikam, lebo sme urobili sľuby a tie nás viažu. Po dlhých hodinách vyjednávania vyhlásili, že ak nepôjdeme dobrovoľne, vysťahujú nás násilím a tak sa aj stalo. Vo večerných hodinách prišli po nás s autobusom a oznámili nám, že nás sťahujú do Semeroviec. Do autobusu sme si mohli zobrať iba najpotrebnejšie veci, ostatné sme museli nechať v kláštore. Sestra predstavená žiadala, aby sme si mohli so sebou vziať aspoň postele. Nakoniec nám to dovolili a naložili ich na nákladné auto. Veľkou posilou nám v tomto ťažkom položení bol sviatostný Pán Ježiš, ktorého sme vzali zo Svätostánku so sebou. 

Do Semeroviec sme prišli ráno o 3. hodine. Nasťahovali nás do domova dôchodcov, ktorý tesne pred naším príchodom vysťahovali. V domove pracovalo asi šesť sestier vincentiek, tie zostali s nami. Nebolo tu elektriny a vodu sme si museli nosiť zo studne na dvore. Keby sme si  neboli vzali z kláštora postele, nemali by sme ani na čom spať. V Semerovciach sme pracovali na poliach. Každá sestra dostala gumové čižmy a vidly a chodili sme rozhadzovať hnoj na pole. Neskôr sme oberali hrozno a zbierali zeleninu. Ľudia v dedine si nás veľmi obľúbili, nosili nám zeleninu aj ovocie. Keď sa dozvedeli, že nás zo Semeroviec presúvajú na české pohraničie, na rozlúčku nám v čase odchodu zapálili v oknách sviečky. Bol to od nich nádherný prejav lásky a súcitu.

Dostali sme sa do textilnej továrne v Tanvalde, kde som sedem rokov, teda až do roku 1959, pracovala pri dopriadacom stroji. Pracovalo tu veľa Slovákov, ktorí k nám boli tolerantní a ústretoví. Niektoré sestry mohli dokonca tajne vyučovať náboženstvo.

 perlička: Jedna rodina z východného Slovenska ktorá tu pracovala poprosila sestry, aby niektorá sestra pripravila ich syna Miška k prvému svätému prijímaniu. Keď mal ísť na prvú svätú spoveď mal veľký strach, lebo jeho otec bol veľmi prísny. Myslel si, že ja dôstojný pán bude taký prísny k nemu ako jeho otec. Sestry ho povzbudzovali aby sa nebál. Po svätej spovedi chlapec bol veľmi šťastný, usmiaty a radostne povedal, že dôstojný pán bol veľmi dobrý k nemu.

Z  Tanvaldu som bola preložená do Broumova. Bol to veľký benediktínsky kláštor, v ktorom zostali ešte štyria benediktíni. V kláštornej budove okrem nich žilo približne desať rôznych ženských rádov a kongregácií a asi piati milosrdní bratia z Prahy. Najskôr som pracovala v továrni na súkno v Polici nad Metují, neskôr ma pridelili do  kuchyne, v ktorej sa denne pripravoval obed pre asi 400 rehoľníkov. Život v benediktínskom kláštore bol veľmi veselý a živý. Veľa sme spievali, trávili spoločne čas, pripravovali si pestrú liturgiu.

V roku 1968 sa sestrám naskytla príležitosť pracovať v ústave pre mentálne postihnuté deti. Ja som sa dostala do ústavu v Černíkoviciach pri Rychnove, kde som trinásť rokov pracovala v kuchyni ako kuchárka. Počas týchto rokov sme už mohli prijímať aj nové mladé rehoľné povolania. Najskôr smeli vstúpiť oficiálne, ale neskôr sa museli vyzliecť z habitov a pracovať medzi nami ako civilné zamestnankyne. Stále však prichádzali nové sestry a chceli sa začleniť do nášho rádu.

V roku 1981 som bola preložená na Slovensko do Charitného domu v Kostolnej-Záriečí pri Trenčíne, kde som tiež pracovala v kuchyni. Tu nás zastihla aj nežná revolúcia.

Mojím veľkým zážitkom bolo, že som sa mohla v roku 1989 zúčastniť svätorečenia Anežky Českej v Ríme. Stretli sme sa tu so Svätým otcom teraz už blahoslaveným Jánom Pavlom II., navštívili sme aj Assisi. Práve v ten deň sme sa dozvedeli, že padol berlínsky múr a získali sme slobodu. Preto sme sa už nemuseli obávať, ako pôjdeme domov a ako nás budú na colnici kontrolovať.

Kostolná-Záriečie je neďaleko Skalky pri Trenčíne, kde pôsobil môj rehoľný patrón svätý Svorad a je zaujímavé ako to Božia prozreteľnosť zariadila, lebo vo svojom rodisku v Lúčkach sú práve jeho relikvie v našom farskom kostole. Každý rok 17. júla sa tu koná púť. Veľmi som sa tešila, že som sa mohla tejto púte pravidelne zúčastňovať spolu s niekoľkými sestrami. sv. Svorad sa stal pre mňa veľkým vzorom. Jeho životné heslo - Modli sa a pracuj  - som si aj ja obľúbila a celý život bol a je pre mňa prácou posvätenou modlitbou.

perlička: V Kostolnej bývali spolu s nami aj rehoľníčky svätého Bazila Veľkého (bazilianky). Sestry bazilianky často navštevoval ich kňaz, otec Marián, ktorý nám rozprával svoje zážitky z väzenia  a povzbudzoval nás k horlivému duchovnému a komunitnému životu.

Po páde totality nám štát vrátil naše domy a tak sme sa v roku 1998 v novembri presťahovali z Kostolnej do Suchej nad Parnou pri Trnave. Aj tu som pracovala v kuchyni. V roku 2004 ma presunuli do domu noviciátu, v tom čase sme nemali novicky.Teraz žijem v komunite v Bratislave. Mojou prácou je starosť o kuchyňu a hlavnou úlohou aj naďalej zostáva modlitba za sestry, ktoré sú v priamom apoštoláte.

Ďakujem Pánovi, že ma ochraňoval a viedol počas môjho života, počas celej totality, v ťažkostiach a prenasledovaniach. Som šťastná, že som mu mohla zasvätiť celý život. Aj keď mi už síl ubúda, ešte stále prispievam do komunity svojou prácou a tak pomáham mladším sestrám, aby mali viac času a síl venovať sa výchove detí.

Ďakujem aj mojim rodákom a pozdravujem ich. Zvlášť chcem spomenúť môjho spolužiaka dôstojného pána Vincenta Dorníka. A modlím sa za tých, ktorí už odišli do večnosti.

Ďakujem aj duchovnému otcovi našej lúčanskej farnosti Petrovi Kvasňákovi, že mi umožnil napísať niekoľko slov o mojom živote.

Všetkým vám prajem a vyprosujem od novonarodeného Dieťaťa Ježiša Božie požehnanie. Nech vás jeho vianočné milosti sprevádzajú aj v novom roku 2012.

rehoľná sestrička – Svorada Ľudmila Salvová

S dovolením niektoré dátumy, miesta, informácie a text doplnil a upravil Peter Kvasňák.

Pocet navstevnikov stranky: